Right place, right time - 1. DÍL

8. března 2017 v 16:49 | Hádes |  RIGHT PLACE, RIGHT TIME
Title: Right place, right time
By: Mima
Part: 1. | 01. On je jediný pevný bod v mojom živote



6. február 2015, Sydney
Už iba presných sedemnásť hodín a trinásť minút nás delilo od vypuknutia ďalšieho obrovského dobrodružstva v našich životov. Pre tento okamih som žila od chvíle kedy sa to posledné minulý rok v októbri skončilo. Cítila som ako sa moje telo chvelo vzrušením a moje dlane potili. Zhlboka som vdychovala čerstvý vzduch na balkóne zatiaľ čo môj pohľad sa upieral na vysoké budovy siahajúce až do neba.
"Bol som si istý, že ťa ešte nenájdem v posteli," povzdychol si pričom som sa usmiala. A hoci som sa neotočila k nemu, vedela som, že sa práve lenivo opiera o zárubňu sklenených dverí a pozorne ma sleduje.
"Volal si domov?" položila som otázku.
"Hneď ako som sa ubytoval," odvetil na čo som si natiahla rukávy svetru až ku končekom prstov. "Mala by si si oddýchnuť," šepol na čo som prešla k hojdacej stoličke, na ktorú som si pohodlne sadla a hlavou sa oprela o operadlo tak, aby som mala dokonalý výhľad na oblohu plnú hviezd.
"Nemôžem uveriť, že už je to konečne tu," vydýchla som s nadšením.
"Ak sa nevyspíš, zajtra si to poriadne neužiješ," upozornil ma na čo som na neho otrávene pozrela. "A budeš náladová a mrzutá," pokrčil nosom na čo sa moje čelo zvraštilo. "A odutá rovnako ako práve v tejto chvíli," dodal so zdvihnutým obočím.
"Niekedy si horší ako Robin," zašomrala som si popod nos, postavila sa zo stoličky a nasmerovala si to do izby. "Nechaj ich otvorené," otočila som sa späť k nemu kde sa práve pokúšal zatvoriť za sebou balkónové dvere.
"Ako chceš," odvetil pričom si ponaťahoval krk. "Prišiel som ťa iba skontrolovať. Tá cesta ma zmohla, idem si ľahnúť."
"Si nudný," zafrflala som si popod nos na čo sa iba zasmial a zamieril si to k dverám.
"Nezabúdaj, že z nás dvoch som to práve ja, ktorý tu ťažko pracuje," pobavene poznamenal na čo som iba pretočila očami a celou váhou sa hodila do mäkkých perín, ktoré vábili ich omamnou vôňou jarných kvetov.
Harry za sebou zabuchol dvere a ja som sa pohodlnejšie uložila. A hoci som bola unavená, bála som sa zaspať. Mala som strach, že ak teraz zavriem oči, toto všetko jednoducho zmizne. Väčšina ľudí milovalo snívať, pre mňa moje sny znamenali najstrašidelnejšie miesto. Miesto, v ktorom sa mi často tiene mojej minulosti splývali do jedného a tragického konca, na ktoré som odmietala spomínať už pár rokov.
"Zasa si nespala," objavil sa pri raňajkách Liam, ktorý v rukách držal plný tanier jedla.
"Aj tebe dobré ráno," zívla som a nahla sa po hrianky.
"Pred koncertom si pôjdeš ešte ľahnúť," varovne na mňa pozrel.
"Pred koncertom pôjdem s vami na skúšku," oponovala som mu už s plnou pusou šunky a zamierila si to k voľnému stolu. Cítila som ako sa na nás upínajú pohľady zvedavých hostí, ktorí pozorne sledovali každý náš jeden pohyb.
"Vieš o tom, že existujú tabletky na lepší spánok," prisadol si oproti mne a z taniera mi ukradol plátky slaniny. Ja som mu na oblátku vzala jedno varené vajíčko, ktoré sa mu povaľovalo na kraji toho jeho.
"Nehodlám väčšinu svojho života stráviť v posteli," odvetila som mu pokojne.
"Tvoj problém je, že v nej pomaly odmietaš stráviť čo i len nejaký ten čas."
"Som hyperaktívny človek Liam," pokrčila som ramenami.
"Vieš, že ak máš zlé sny tak sme tu pre teba," uprene na mňa pozrel na čo som na chvíľku stuhla. Rovnako ako to bolo zakaždým keď sa niekto z nich čo i len dotkol tejto citlivej témy.
"Som v poriadku," nakoniec som sa prinútila o úsmev a z profilu zaregistrovala ako si to k nám mieri Harry, ktorý bol stále v pyžamových nohaviciach čo znamenalo iba jedno. Jeho hlad bol silnejší ako akákoľvek jeho snaha vyzerať dobre.
"Povedzte, že ste mi už niečo naložili," zamrnčal rozospato pričom si neustále pretieral oči. Miesto odpovede som mu iba podstrčila svoj tanier na čo sa na neho zbožne pozrel. "Si skvelá," na jeho tvári sa objavil spokojný úsmev.
"Nespíš, neješ..." zašomral Liam na čo Harry podvihol tvár a pozrel na neho.
"Idem radšej po kávu," pretočila som očami a plánovala sa postaviť.
"Sadni si späť," zaúpel Harry a jeho tón hlasu sa zmenil na viac vážny.
"Spala som ok?" okamžite som sa hájila na čo som si od obidvoch vyslúžila nedôverčivý pohľad. "Nie celú noc, no...pár hodín určite áno."
"Koľko je to tých pár hodín? Dve?" zaironizoval Liam.
"V skutočnosti tri a pol," odvrkla som mu už zlostnejšie.
"Amber," šepol Harry moje meno s naliehavosťou a obavami zároveň. "Vieš, že ak to na teba doľahne vždy som po blízku."
"Nerobte z toho obaja takú drámu dobre?" odvetila som s ľahkosťou. "Nič na mňa nedolieha. Len som po prílete bola tak nadšená, že sa mi nedarilo zaspať. Nič viac za tým nehľadajte," snažila som sa ich upokojiť.
"Dnes večer nepôjdeš na koncert," zahlásil autoritatívne Harry.
"Čože?!" vyvalila som na neho oči.
"Počula si."
"Ale tak toto nie je fér!"
"Vieš čo nie je fér?! Že aj po toľkých rokoch mi máš tendenciu klamať!"
"Neklamem," pokrútila som hlavou.
"A k tomu to aj zapierať."
"Očividne si vstal zlou nohou," zafrflala som a znova sa postavila od stola, tentoraz však rozhodnutá odísť.
"Ešte som neskončil," podvihol ku mne tvár.
"Tak to je tvoj problém," odbila som ho, hodila na stôl utierku, ktorú som zvierala v rukách a odišla z jedálne. Rýchlym krokom som si to zamierila cez recepciu, na ktorej sa to hemžilo množstvom ochrankárov, ktorý sa pokúšali zablokovať cestu novinárom. Rukou som si zakryla tvár a nastúpila som do výťahu, ktorý nanešťastie stál na prízemí.
Nahnevane som otvorila dvere izby a otvorila kufor, ktorý som mala pohodený na zemi. Chvíľku som z neho vyhadzovala veci ako nepríčetná až kým som nenašla to čo som hľadala. Môj zápisník z roku 2014, v ktorom som si každý deň zapisovala stále nové zážitky z ciest. Bol to v poradí môj tretí denník, ktorý mal tento rok nahradiť ďalší.
Mala som už dokonalý plán ako zaplním jeho prvú stranu, ktorá mala obsahovať fotky z dnešného otváracieho koncertu tohtoročného turné. Mali byť na nej ľudia, ktorí ma zachránili. Ľudia, ktorí sa stali mojou rodinou, mojim domovom. Ľudia, ktorých som milovala a ktorí úprimne milovali mňa.
"Odíď," zazrela som na neho keď sa mi o pár minút vrútil do izby.
"Ako som povedal pri raňajkách, ešte som neskončil," zabuchol za sebou dvere. "A skôr ako povieš nejakú uštipačnú poznámku, ktorú by si neskôr určite oľutovala," rýchlostne dodal keď si všimol, že sa už nadychujem aby som mu skočila do reči. "Neber to ako trest Amber," povzdychol si na čo som sa musela ironicky zasmiať. "Len sa snažím aby to nedopadlo ako minulý rok," prikročil ku mne.
"Minulý rok to bola nehoda."
"Odpadla si od vyčerpania," pripomenul mi.
"Nemôžeš ma chrániť donekonečna Harry," pozrela som na neho na čo sa na jeho tvári mihol náznak jemného úsmevu.
"Môžem sa však o to pokúsiť," pohladil ma po líci.
"Už nie som viac to malé dievčatko, ktoré ťa potrebuje."
"Nezáleží na tom koľko budeš mať rokov, vždy ma budeš potrebovať," oponoval mi.
"Vždy musíš mať pravdu však?" pretočila som očami na čo sa zasmial, objal ma okolo ramien a zamieril si to so mnou k posteli. "Ak si teraz oddýchnem, zmeníš názor?" pozrela som na neho.
"Porozmýšľam o tom," prikývol na čo som si okamžite ľahla a nechala ho aby ma prikryl perinou hoci v izbe bolo horúco. No Harry ma až pridobre poznal na to aby vedel, že bez prikrývky nikdy nezaspím. "A teraz sa pokús odpočinúť."
"Ostaneš?" pozrela som na neho na čo iba mlčky prikývol a sadol si vedľa mňa. Držal ma za ruku, po ktorej ma jemne hladil až kým sa mi pomaly nezačali zatvárať oči. Pár krát som precitla na to ako sa moje telo strhlo zo sna, no jeho dotyk a jeho prítomnosť ma ako vždy dokázala upokojiť.
xxx
Ešte nikdy v živote som sa necítila tak opustená. Bolo to akoby nezáležalo na tom koľko ľudí ma obklopovalo, stále som tam bola sama za seba. Ich tváre, ich slová, ktoré boli vyslovované so súcitom, ich pohľady, ktorými na mňa ľútostivo hľadeli....to všetko mi iba pripomínalo to čo sa stalo.
"Zlatko," zatriasol mnou muž, ktorého som si pamätala z môjho prvého dňa školy. Podľa otcových slov bol Robin, jeho brat až príliš zaneprázdnený svojim životom, že na rodinné návštevy mu nezvyšovalo veľa času. "Mali by sme ísť domov," dodal na čo som sa zmätene zamračila. To slovo vo mne evakuovalo moju mamu a jej pohladenie, môjho otca a jeho bezpečné objatie. Teraz mi nič z toho nezostalo a hoci som bola ešte dieťa, ktoré prišlo z jedného dňa na druhý o rodičov, uvedomovala som si, že už nikdy nebude nič ako bolo predtým. "Anne s deťmi nás čaká aby ťa privítali," milo sa usmial na čo som sa zmohla iba na prikývnutie. Chytila som ho za ruku, ktorú mi ponúkol a nechala ho aby ma vzal z tejto hrozivej budovy plnej úradníkov a vážne tváriacich sa ľudí.
O pár minút sme spoločne zastavili pred domom na tichej ulici. Bol prvý letný deň, no aj napriek tomu sa mračná na oblohe čoraz viac zhusťovali do jedného. Bolo to akoby obloha túžila plakať so mnou.
"Konečne," vydýchla Anne, ktorú som registrovala ako ženu vďaka ktorej sa môj žalúdok každý boží deň zaplňoval teplým jedlom. A hoci sa snažila, nikdy sa jej jedlo nepodobalo na maškrty mojej mamy. "Amber," nahla sa ku mne pričom ma pohladila po vlasoch. "Choď do izby za Gemmou dobre?" milo sa na mňa usmiala na čo som znova iba prikývla a urobila som čo odo mňa chcela. Pustila som sa Robinovej ruky a rozutekala sa hore schodmi. No moje kroky neviedli do jej izby. Zastala som za stenou, na ktorú som sa nalepila na toľko aby som započula ich rozhovor. "Tak hovor," jej hlas sa zmenil na viac striktný.
"Vybavené," prikývol. "Amber je v našej plnej opatere."
"Vďaka bohu," vydýchla si a v jej hlase som započula značnú úľavu. "Nechcem si ani pomyslieť ako by to dievčatko zvládalo ak by sa ocitla v..."
"Ani to nevyslov prosím ťa," stopol ju. "Anne," vydýchol jej meno. "Chcem sa ti poďakovať. Viem, že si to nemusela urobiť. Nebolo tvojou povinnosť ju vziať k sebe a..."
"Tiež si predsa prijal dve moje deti."
"Ale toto je iné. Amber ani nie je moja," pripomenul jej.
"Od dnešného dňa áno. Rovnako ako od tejto chvíle je aj mojou dcérou."
"Si úžasná," vydýchol v úžase zatiaľ čo sa moje telo zachvelo. Tak veľmi som túžila vrátiť sa späť domov. Do domu kde to poznám, kde sa cítim v bezpečí a chránená. Za mojou mamou a otcom.
XXX
Keď som sa znova prebrala, v izbe už bola tma. Prestrašene som vyskočila z postele a rozutekala sa cez chodbu do izby oproti. Najprv som na jeho dvere klopala ako bláznivá až som sa nakoniec donútila vrátiť späť do tej svojej a nájsť magnetickú kartičku od jeho izby, ktorú mi dali na recepcii. S Harrym sme už dlhé roky mali rovnaký zvyk. Obaja sme mali kľúče do izby toho druhého v prípade ak by sa niečo dialo.
"Harry?!" zakričala som jeho meno a opatrne som vošla do jeho kúpeľne. Po ňom však nebolo ani stopy a mňa okamžite prepadol zármutok. Moju myseľ zaplnili sužujúce myšlienky na to, že ma tu nechal samú. Nevzal ma so sebou, hoci mi sľúbil, že nad tým popremýšľa. Predsa som urobila presne to čo po mne vyžadoval, tak prečo sa na mňa vykašľal?
"Už si hore?" práve vo chvíli keď som sa zviezla na zem vedľa jeho posteli, dovnútra nakukla Rickova tvár, ktorý bol mojim ochrankárom už dlhé roky. Odkedy sa Harryho sláva prehĺbila, zaobstaral každému členu jeho rodiny jedného osobného. Pre istotu.
"Vezmi mi za ním, prosím," úpenlivo som na neho pozrela na čo sa pousmial.
"Preto som tu," prikývol na čo som spozornela. "Prišiel som ťa skontrolovať a v prípade, že už si hore, tak ťa vziať na štadión," vysvetlil na čo moje telo doslova ožilo. Zotrela som si slzy a vyskočila späť na nohy.
"Koľko je hodín?"
"Pol ôsmej."
"Koncert už prebieha pol hodiny," zamračila som sa.
"To aby sme si švihli ak ho nechceme prešvihnúť," pousmial sa na čo som doslova vybehla do svojej izby kde som schmatla prvú košeľu a rifle, ktoré som si na seba natiahla a rozutekala som sa do kúpeľne. O pár minút na to som už sedela v aute a s nedočkavosťou som sa vrtela na sedačke.
"Nemôžeš na to poriadne šliapnuť?" zaúpela som pričom som sa každú sekundu pozerala na mobil aby som zistila čas.
"Nemohla si sa prebudiť skôr?" vrátil mi.
"Prepáč, no moja hlava neobsahuje aplikáciu akou je budík."
"No tvoj mobil áno."
"Spoliehala som sa na Harryho."
"Ty si si naozaj na chvíľku myslela, že sa na teba vykašľal však?" pobavene sa zasmial a pozrel na mňa keďže na križovatke zastavil na červenej.
"On je jediný pevný bod v mojom živote Rick," pokrčila som ramenami. "Ak by to skutočne urobil, nie som si istá či by som to prežila."
"Nemusíš sa báť," prívetivo sa na mňa usmial. "Harry by to nikdy neurobil. Svoju rodinu miluje viac ako seba samého."
"Zabúdaš na jednu podstatnú vec. Ja nie som jeho rodina," pripomenula som mu.
"Pre neho si vždy bola ako jeho sestra," prikývol. "A navždy ňou aj ostaneš."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama